Francúzska okupácia Bratislavy

09.04.2014 15:51

Francúzska okupácia Bratislavy

 

V noci z 11 na 12 júla 1809, dojednali Rakúšania s Francúzmi prímerie, podľa ktorého sa muselo Rakúsko zaviazať odstúpiť do konečného uzavretia mieru 3775 štvorcových míľ územia, stiahnuť vojská z Tirolska a Vorarlberska, ktoré Rakúšania znovu obsadili po vyhlásení vojny, a ponechať Francúzom predbežné právo okupovať značnú časť monarchie. Demarkačná čiara zahrnula v prospech Francúzov aj Bratislavu a jej okolie na jednu hodinu chôdze. Bratislava otvorila obliehateľom brány 14 júla 1809 ( zhodou okolností na 20. výročie Francúzskej revolúcie). Do mesta vtiahla divízia saských spojencov Napoleona príslušná k zboru Eugena Beauharnaisa, pod velením generála Reyniera. Poriadkovú službu zabezpečovali saskí gardoví granátnici s príslušníkmi bratislavského meštianskeho zboru.

15 júla triumfálne a s pompou vstúpil do Bratislavy taliansky miestokráľ Eugen Beauharnais na čele francúzskych oddielov a talianskej pešej i jazdeckej gardy. Predstavitelia mesta ho ubytovali v Grassalkovičovom paláci. Na jeho počesť usporiadal generál Reynier, 20 júla, slávnostný ples, na ktorý pozvali domácu šľachtu a mestskú honoráciu. Taliansky miestokráľ opustil Bratislavu 21 júla.

Počas nasledujúcej niekoľkomesačnej okupácie zažila Bratislava pompézne oslavy štyridsiatych narodenín cisára Napoleona, 15 augusta 1809. Po slávnostnej prehliadke vojsk, slávnostnej omši a Te Deum v Martinskom Dóme, po hrmote čestných sálv a kanonády, nasledovali veľkolepé večerné oslavy v nádherne vyzdobenom a vysvietenom meste. V Redute usporiadali Francúzi ples, na ktorom sa vo svite viac ako 500 voskových sviec zabávalo vyše tisíc hostí.

Na 31 augusta si naplánoval návštevu Bratislavy sám Napoleon, aby si osobne mohol prezrieť pozície, ktoré tak dlho odolávali jeho vojskám. Mal v úmysle urobiť tak pri návrate z inšpekčnej cesty k Rábu. Písal o tom maršalovi Berthierovi: „... napíšte generálovi Reynierovi...., že z Rábu odídem pravdepodobne v noci z 31. (augusta – pozn. prekl.) na 1. (septembra – pozn. prekl.); že s Kopčian sa prídem nalodiť, aby som cvalom vykonal cestu do Prešporku, pozrieť si hrad; ale želal by som si zostať čo najviac inkognito....“ Návštevu však uskutočnil už pri ceste do Rábu včasráno 31 augusta, ako to potvrdzuje viacero prameňov. „Všeobecný rozpis ciest Napoleona I.“ pri dátume 31 augusta 1809 zaznamenáva: „.... odchádza do Rábu o druhej ráno, ... prejde do Prešporku, kde tri hodiny prezerá mesto a okolie. Raňajkuje v Kopčanoch...“ Podľa protokolu magistrátu mesta Bratislavy prišiel Napoleon 31 augusta1809 ku kyvadlovému mostu, preplavil sa do mesta v sprievode generality a jazdeckej gardy, prezrel si opevnenia, hrad a vykonal prehliadku tábora francúzsko-saských vojsk pri tehelniach. Po hodinovom odpočinku sa vrátil na pravý breh Dunaja a pokračoval v ceste do Rábu.

14 októbra konečne podpísali v Schonbrunne mier medzi Rakúskom a Francúzskom. Správu doručili do Bratislavy 15 októbra a ukončenie vojny oznámila občanom salva zo 60 diel. Na počesť mieru usporiadal generál Reynier bohatú hostinu. Privítal na nej aj obrancu Bratislavy, generála Bianchiho s jeho dôstojníkmi.

29 októbra zorganizoval generál Reynier poslednú tanečnú zábavu v očakávaní skorej rozlúčky. Deň nato prišiel rozkaz pre Sasov, any sa úplne stiahli z územia Rakúska. Francúzsko-saské jednotky sa sťahovali z Bratislavy až do 19 novembra. Okupácia skončila 20 novembra 1809. V ten deň už od Račianskej cesty nadšene pozdravované, vstupovali do mesta Bianchiho oddiely. Samotného Bianchiho, čerstvo podmaršala, vyznamenaného radom Márie Terézie, oficiálne privítali na Hlavnoom námestí. Potom sa v chráme sv. Salvátora konalo slávnostné Te Deum.

22 novembra navštívil rozjasanú Bratislavu sám rakúsky cisár František I. Mesto slávnostne vysvietili a pred radnicou očakávala hostí triumfálna slavobrána. Oslavy skončili v Mestskom divadle pri slávnostnom predstavení.

Zakrátko na to cisár vyhlásil amnestiu pre všetkých rakúskych zbehov, ktorí sa mali hlásiť od 1 novembra 1809 do konca apríla 1810. Koncom novembra navrhla bratislavská mestská rada čestné občianstvo „hrdinovi bratislavského predmostia“ generálovi Bianchimu. Transporty ranených Francúzov, ktoré v posledných dňoch decembra 1809 odtiahli z Bratislavy, urobili za udalosťami bodku.

Doslov

Obrana bratislavského predmostia v roku 1809 si zaslúži pozornosť našej odbornej, ale i laickej verejnosti. Hoci nepatrí k najvýznamnejším bitkám napoleonskej epochy, nemožno opomenúť, že išlo o odpor, s ktorým sa Napoleonove armády, navyknuté na víťazstvá, stretávali dovtedy málokde. V Prusku sa im bez boja vzdávali veľké pevnosti s desaťtisíckami vojakov. A tu im odolala výrazne menej početná posádka v nekompletných opevneniach! Maršal Davout si do tej doby možno ešte nepamätal takú výčitku v rozkaze svojho cisára: „Dobyte mi konečne to protivné predmostie...!“ Význam týchto udalostí pre naše dejiny bezpochyby podtrhuje skutočnosť, že medzi tými, ktorých vzdor nedokázali napoleonské vojská zlomiť, boli i Slováci.

Aj po temer dvesto rokoch, stále možno v Bratislave nájsť viditeľné stopy pripomínajúce boje z roku 1809. I keď delové gule v múroch niektorých domov v bratislavskom Starom meste, údajne pochádzajúce z časov obliehania, nemusia byť originály, Sad Janka Kráľa v Petržalke dodnes zotrváva v hraniciach opevneného predmostia z roku 1809. Ruiny hradov Devín a Pajštún, ktoré Francúzi po bojoch vyhodili do povetria, sú neblahým svedectvom ich niekoľkomesačnej okupácie mesta a jeho okolia. Starší Bratislavčania si isto spomenú na Elýzium. Tak sa dlho potom, ako tam Francúzi po obliehaní pochovali svojich padlých, nazývalo miesto na petržalskej strane Dunaja, poniže starého bratislavského mosta (úhrnné straty Francúzov údajne dosiahli okolo 1500 mužov). Bohužiaľ náš vzťah k histórii dokumentuje skutočnosť, že po ňom niet už takmer ani stopy. Aj pomník padlým frncúzskym dôstojníkom sa z neho kamsi podel. A akoby toho nebolo dosť, na základe necitlivého rozhodnutia „nezodpovedných zodpovedných“ sa hotujú vyťať posledný z troch dubov „Napoleonovho vŕšku“ (kameň z nápisom „NQ“ už tiež skončil nevedno kde). Spolu z malým parčíkom pri ňom má ustúpiť novej výstavbe!

V zbierkach Mestského múzea v Bratislave by však ešte mohol byť cínový súdok na víno, ktorý dal vyhotoviť bratislavský meštiansky strelecký zbor na pamiatku vojny z roku 1809 a požiaru bratislavského hradu a priľahlých štvrtí v roku 1811. Na jeho dno vyryli stručný popis kľúčových udalostí: „1 júna1809 pritiahli Francúzi do dediny Petržalky. 3 a 4 júna 1809 ostreľovali mesto delami. 26, 27 a 28 júna 1809 bombardovali mesto a veľa domov ľahlo popolom. 14 júla 1809 vstúpili nepriateľské jednotky do Prešporka a 15 sem prišiel miestokráľ Talianska. V auguste 1809 navštívil cisár Francúzov Napoleon mesto Prešporok. 14 okt. 1809 uzavreli mier. 20 novembra 1809 opustili Sasi a Francúzi toto mesto. Tento deň vstúpili do mesta rakúske cisárske jednotky. 22 novembra 1809potešil toto mesto svojou prítomnosťou náš milovaný cisár a kráľ František I. 28 mája 1811 úplne vyhorel kráľovský hrad v Prešporku a 75 domov na hradnom vrchua v Cukermandli.“

Veliteľovi obrany Bratislavy  z roku 1809 generálovi a podmaršalovi Vinzenzovi Friedrichovi Bianchimu, vojvodovi s Casalanzy, a jeho protivníkovi, veliteľovi okupačných jednotiek v Bratislave, divíznemu generálovi Jeanovi Louisovi Ebénézerovi Reynierovi bolo súdené stretnúť sa znovu v úplne odlišnej situácii – stáť bok po boku. Počas krátkeho spojenectva Rakúska a Francúzska velil Bianchi divízii uhorskej pechoty, ktorá sa podieľala na Napoleonovej výprave do Ruska v roku 1812, v rámci rakúskeho tzv. „Pomocného zboru“ kniežaťa Schwarzemberga. Divízia „Bianchi“ operovala v súčinnosti s divíziou generála Reyniera, pozostávajúcou zo saských oddielov, ktoré mali ešte v čerstvej pamäti okupáciu Bratislavy. Počas ruského ťaženia sa Bianchimu v Bratislave narodil prvorodený syn Friedrich.

Vinzenz Friedrich Bianchi sa stal jedným z najschopnejších a najslávnejších vojvodcov bývalej habsburgskej monarchie. 3 mája 1815 porazil v bitke pri Tolentine v strednom Taliansku Napoleonovho švagra, maršala a neapolského kráľa Joachima Murata. S jeho armádou už Napoleon nemohol počítať pri Waterloo.