Francúzsky nápor na predmostie v dňoch 1. až 4. júna 1809

08.04.2014 09:13

Francúzsky nápor na predmostie v dňoch 1. až 4. júna 1809

 

Sily maršala Davouta predstavovalo asi 14000 mužov rozličných zbraní a približne 30 diel. Napriek tomu, že Davout mal informácie o rakúskych jednotkách, zvolil 1.júna večerný prieskum bojom. O 18 tej hodine sa z Wolfsthalu k Engerau pohlo 4000 pešiakov (85.radový peší pluk a prápor hessensko-darmstadtskej pechoty), silná jazdecká kolóna (16. pluk jazdných strelcov) a štyri delá. Jazda a polovica pechoty zostala stáť v primeranej vzdialenosti ako záloha pred prípadným protiútokom. Zvyšných dvetisíc mužov, podporovaných všetkými štyrmi delami, zaútočilo o 19:45 hod. na rakúsku obranu v Engerau. Počiatočné východisko útoku museli Francúzi korigovať, lebo z ostrova Pečeň ich silne znepokojovala bočná paľba dvoch dvanásťlibrových rakúskych diel. Preto sa útok presunul viac na východnú stranu obce. Tu narazil na 2.prápor 60.pluku „Gyulai“ s povereným veliteľom pluku majorom Csárnotzayom v čele. Počas celej hodiny odolával prápor nepriateľským útokom a opustil časť dediny, až keď nepriateľ prisunul posilu. Vtedy Bianchi podporil prápor dvoma stotinami z 39. pluku „Duka“ a jednou stotinou zo zemebraneckého práporu „Schonborn“. S nimi sa Csárnoczay udržal až do príchodu noci. Potom Davout, po značných stratách, zavelil na ústup k Wolfsthalu.

Straty 2.práporu 60.pluku dosiahli 5 mŕtvych a 72 ranených mužov. Z 39.pluku padli dvaja dôstojníci a dvaja vojaci, 16 mužov ranilo. Francúzi stratili 71 príslušníkov hessenského práporu a troch delostrelcov. Večerný prieskum bojom im nepriniesol želaný efekt. Že Engerau je obsadená, už vedeli a systém rakúskych opevnení nemohli v tme rozoznať.

Bianchi ešte v noci žiadal doplniť strelivo a predpokladal nový útok na 3. júna.

2.júna sa v Bratislave zastavil náčelník rakúskeho generálneho štábu, generálmajor barón von Wimpffen. Poslal do predmostia dve stotiny pionierov, prikázal urýchlene postaviť kolové mosty pri vtoku oboch ramien a vybudovať líniu piatich pevnostných šancov južne od Engerau. Úlohu sa ten deň nepodarilo splniť, jednak pre nedostatok pracovných prostriedkov, a jednak preto, že nepriateľ už stál pred predmostím a znemožňoval nasadiť civilných robotníkov.

Bianchiho predpoklad sa naplnil. Už bod rána 3.júna sa francúzsky jazdci z 8. husárskeho a z 13. a 16. pluku jazdných strelcov Lasallovej divízie stretávali v drobných potýčkach s rakúskymi O´Reilyho švališérmi. O štvrtej hodine popoludní sa od Wolfsthalu cez Berg smerom ku Kopčanom (Kittse) pohla pechota s delostrelectvom. V Kopčanoch utvorili Francúzi tri kolóny z radových plukov č. 12, 21 a 85, z hessenských spojeneckých oddielov a 15 práporov „Rýnskeho zväzu“, ktoré krátko predtým pribudli ako posila. Pravá kolóna postupovala po ceste z Rusoviec, popri rusoveckom ramene. Stredná kolóna útočila po hradskej Kopčany – Petržalka a tretia sa držala naľavo od hradskej, kde sa mohla za terénnou vlnou kryť pred paľbou rakúskych batérií z ostrova Pečeň. Predvoj strednej kolóny tvorili darmstadtskí „ostrostrelci“ (tirailleurs), podporovaní francúzskym peším plukom a delami Gudinovej divízie. Za nimi postupovali spomínané tri pluky jazdy Lasallovej divízie. Celkovo disponoval Davout až 18000 mužmi pechoty, jazdeckou divíziou a 20 – 30 delami.

Engerau držali proti obrovskej presile len dva prápory rakúskej pechoty 58.pluku „Beaulieu“ s dvoma delami. Bianchimu bolo jasné, že nedokážu ubrániť pozície pred Engerau, preto im rozkázal ustúpiť do opevnení v Auparku. Z neznámych dôvodov prvý prápor pluku „Beaulieu“ rozkaz neobdržal, hoci Bianchi ho jeho veliteľovi, majorovi Chapuimu, poslal priamo po styčnom dôstojníkovi. Druhý prápor, v čele s veliteľom pluku, plukovníkom Troeaufom, v poriadku ustúpil. Niekoľkokrát sa pritom zastavil, jednak preto, aby umožnil cúvnuť aj druhému práporu, ale i preto, že sa im zlomila náprava lafety jedného dela a mužstvo ho muselo odvliecť na rukách. Z druhého práporu Francúzi zajali 7 dôstojníkom a 110 vojakov. Ostatným sa podarilo pripojiť sa k svojim tesne predtým, než sa Francúzi objavili pred ramenom obtekajúcim predmostie.

Obrancovia mali ťažkú pozíciu, proti nim stála niekoľkonásobná presila, opevnenia ich nedostatočne chránili pred delostreľbou, za nimi Dunaj bez mosta. Naviac, voda v ramene opadla, a tak skutočne neprebroditeľné ostalo iba pred ľavým krídlom. Nevýhodou Francúzov zas bolo, že kvôli prírodným prekážkam sa asi 5000 mužov tiesnilo v úzkom pásme dlhom len asi 500 krokov (380 m). To značne obmedzovalo manévre streľbou. Preto Francúzi postupovali proti Rakušanom bez výstrelu. Aj na rakúskej strane bolo ticho. Delostrelci s kanónmi nabitými kartáčmi a pešiaci s puškami pripravenými na výstrel čakali, kým sa nepriateľ priblíži. Bolo okolo siedmej hodiny večernej, keď Francúzi prišli na vzdialenosť asi 250 krokov (190 m) od predmostia. S výkrikom „Viva l´empereur!“ sa vrhli vpred a „ v plnom behu sa oborili na opevnenia. Privítala ich však vražedná kartáčová paľba z bezprostrednej blízkosti, ktorá trochu schladila ich preveľký zápal. Napriek tomu neustúpili, ale usilovali sa predrať cez rameno, ktorého malá hĺbka im to dovoľovala. Vtedy začala paľbu aj pechota mocne podporovaná delostrelectvom a Francúzov od ich beznádejných pokusov odradila.“

Čelá všetkých troch kolón, zovreté v úzkom priestore oproti mostom na polovicu dostrelu pušky (200 krokov – cca 150 m), boli vyše štvrť hodiny vystavené zničujúcej paľbe sedemnástich rakúskych diel a niekoľkých práporov pechoty. Napriek tomu sa Francúzi neustále pokúšali prekonať rameno alebo obnoviť strhnuté mosty, čo sa im však nedarilo. Francúzsky generáli a štábny dôstojníci sa snažili povzbudiť vojakov osobným príkladom. Nedbajúc na hustú paľbu viedli do útoku prvé rady. Generál Petit za to zaplatil životom. Zabila ho guľka z rakúskeho kartáča.

Z ľavého krídla predmostia, po provizórnej lávke, uskutočnil protiútok oddiel zo 60.pluku „Gyulai“, pod vedením iniciatívneho poddôstojníka. Krátky, ale účinný výpad z neočakávanej strany zastavil postup Francúzov na tomto úseku, spôsobil im straty a vniesol zmätok do ich radov.

Prvý pokus útočníkom nevyšiel. Zistili však, že rameno na strednom úseku a na pravom krídle sa dá prebrodiť, a vzápätí podnikli, rozhorčený nad stratou veliteľa, druhý útok. Davout ho podporil prudkou delostreľbou: „Francúzsky pešiaci sa so samovražednou odvahou vrhali do vody a s obdivuhodnou trúfalosťou sa snažili vyštverať na nízke predprsne“. Narazili však na bodáky a pažby oboch práporov 39.pluku „Duka“, práporu rakúskej zemebrany „Schonborn“ a oboch práporov 58.pluku „Beaulieu“. Ani po zúrivom boji muža proti mužovi sa nepodarilo preniknúť do predmostia čo by len jedinému Francúzovi. Znova sa museli stiahnuť.

Ako náhle sa preskupili, udreli znova. Útok si však sami pokazili. Bojachtivé zadné oddiely začali strieľať ponad hlavy predných línií, čo zastavilo útok na bodák a aj predné rady sa museli, po pás vo vode, obmedziť iba na streľbu. Hustá kartáčová paľba a streľba z pušiek trvajúca skoro pol hodiny nakoniec obrátila Francúzov na útek do Engerau. Velitelia sa ich snažili zastaviť a zhromaždiť na posledný nápor. Mali však toho už zrejme dosť, lebo sa odhodlali len do vzdialenosti 50 krokov (sotva 38 m) od obce. Po krátkej prestrelke a delostreleckom útoku  na ľavé krídlo predmostia, na pozície 60. pešieho pluku „Gyulai“, nasledoval ústup, tentoraz až za Petržalku.

Keď boli Francúzi na úplnom ústupe, vyzval Bianchi dobrovoľníkov, aby sa pokúsili zistiť straty a morálku nepriateľa a prenasledovali ho do Engerau. Prvý na výzvu reagovali práporčík Maurer so 60.pluku „Gyulai“. S ním sa vydalo stíhať ustupujúcich asi 120 mužov z jeho pluku a z práporu zemebrany „Schonbron“. Hoci si museli cez hromady mŕtvol doslova raziť cestu len krokom, dohnali Francúzov v Engerau a na ústupe im ešte spôsobili straty. Maurer obsadil južný okraj horiacej obce, ktorá v nastávajúcej tme doďaleka osvetľovala krajinu. Získal Rakúšanom asi hodinu, aby mohli pozbierať toľko ranených, koľko sa len dalo a preniesť ich do predmostia.

Maršál Davout mal stále dostatok jednotiek a diel. S podporou početného jazdectva zaujal pozície neďaleko Engerau, na širokej rovine, odkiaľ predpokladal zadržiavať ustupujúcich ale aj opätovne obsadiť dedinu. Keď sa jeho kolóny z niekoľkých strán znovu blížili k obci, Maurer sa stiahol späť do opevnení, aby nemusel zvádzať nerovný boj s veľkou presilou. Nadchádzajúca noc prerušila operácie.

Straty Rakúšanov ten deň dosiahli 13 dôstojníkov a 360 vojakov, vrátane zajatých. Maršal Davout hlásil straty 700 – 800 mŕtvych a ranených. Obyvatelia Kopčian a Wolfsthalu, kam Francúzi dopravovali svojich ranených, odhadovali ich počet na viac ako 4000. Istý rakúsky zved napočítal 4.júna 43 vozov s 301 ranenými len pri jednom transporte do Viedne.

Bianchi v správe, ktorú napísal ešte 3.júna, súdil, že Francúzi sa budú snažiť hájiť pozície pri Engerau, ale že predmostie bude možné efektívne ochrániť len protiútokom. Svoje sily nepovažoval za dostatočné na túto úlohu. Domnieval sa však, že ak mu nebude chýbať strelivo, bude môcť udržať svoje postavenie a žiadal posilniť posádku dvomi prápormi zemebrany z Marcheggu  a jednou batériou 6-librových diel. Zároveň vyslal podmaršalovi insurekcie Mércsérymu  do Rábu (Gyor) výzvu, aby uľahčil predmostiu útokom cez Mošoň (Mosonmagyaróvár). Naliehal: „ak zostane nepriateľ vôbec blízko opevnení, bude treba tých 10 000 mužov nejakým spôsobom vypudiť“. Bohužiaľ, nevyslyšali ho a zostal odkázaný sám na seba.

4.júna o štvrtej hodine ráno prisunuli Francúzi k Engerau 24 diel z divízie padlého generála Petita na vzdialenosť 300 – 400 krokov (225-300m) od predmostia. Dve hodiny (od 8:00 do 10:00 h) pálili na opevnenia, avšak bez osobitného účinku, ak nepočítame 15 mŕtvych a 75 ranených. Rakúske delostrelectvo odpovedalo a podarilo sa mu zničiť tri francúzske kanóny. Keď výraznejšie neuspeli voči opevneniu, začali francúzske delá – zrejme aj v snahe oplatiť smrť svojho veliteľa – strieľať na mesto, čo trvalo tiež dve hodiny (od 10 do 12 h). Potom ustúpili do bezpečnej vzdialenosti. Rakúske batérie demonštratívne zmĺkli, aby dali najavo opovrhnutie nad ich počínaním. V meste zaznamenali prvé obete na životoch občanov a škody na majetku. Bianchi poslal do mesta vyhlásenie, v ktorom upokojoval obyvateľstvo Bratislavy,  že sa napriek tomu môžu na jeho jednotky spoľahnúť. Predmostie, hoci nedokončené, obstálo v dňoch najintenzívnejšieho francúzskeho tlaku.

 

 

Z hľadiska slovenských dejín a vojenských tradícií nášho národa má mimoriadny význam dosiaľ neodhalená skutočnosť, že medzi obrancami predmostia boli stovky Slovákov. Bojovali v predmostí v čase jeho najťažších skúšok a nemalou mierou prispeli k tomu, že ho Francúzi nedobyli napriek značnej prevahe.

Išlo najmä o dva prápory (1265 mužov) spomínaného 60.pešieho pluku „Gyulai“. Jeho mužstvo tvorili vtedy predovšetkým vojaci slovenského pôvodu ( keby len boli tušili, že sídlu za predmostím, ktoré tak úporne bránili, je súdené stať sa o storočie neskôr hlavným mestom krajiny ich potomkov?!)

60. c. k. peší pluk vznikol v roku 1798, ako jeden z nových plukov, ktorými sa Rakúsko po zdrvujúcej porážke v Taliansku snažilo zväčšiť svoju vojenskú silu. Jeho verbovacím obvodom sa stali štyri severoslovenské stolice: Trenčianska, ktorú prevzal z verbovacieho obvodu 2. c. k. pešieho pluku z Bratislavy, Liptovská, Oravská a Turčianska stolica, ktoré prevzal od 33. c. k. pešieho pluku. Zaradil sa tak medzi temer „rýdzo slovenské“ jednotky Rakúskeho mocnárstva. Už jeho základ v roku 1798 vytvorili z iných „slovenských“ peších plukov – z jedného práporu 2. a jedného práporu 33.pluku. K nim priradili ešte prápor 52.pluku zložený s najväčšou pravdepodobnosťou zo Slovákov z Banátu a Vojvodiny, o čom svedčí skutočnosť, že okrem všeobecnej „služobnej nemčiny“, tzv. plukovnou rečou (Regimentssprache), t.j. rečou mužstva, bola v tomto pluku slovenčina.

Koncom roku 1808 pridelili pluku nový verbovací obvod zložený z Gemerskej, Spišskej, Šarišskej a Turnianskej stolice. 16.januára 1809 zostavili v pluku záložný divizión a odoslali ho 21. toho mesiaca do sídla novej verbovacej stanice v Prešove, pod velením kapitána Bosňáka. V mužstve tak i naďalej výrazne prevládal slovenský živel. Známo znejúce slovenské mená nachádzame v tých časoch aj v jeho dôstojníckom zbore, ako boli napríklad už spomínaný kapitán Ján Bosňák, ďalej kapitáni Jozef Horváth, Tomáš Revický, nadporučíci Andrej Rojko, Jozef Albertiny, Jozef Čepec, Jozef Rada, Jozef Kováč, František Bartuška, Ján Lavota, podporučíci Ladislav Lendvaj, Anton Kručaj, Jozef Čermák, Karol Čepec, Prokop Stankovič a Ján Korzan.

Prvý a druhý prápor a spolu s dvoma prápormi pluku č. 39 „Duka“ tvoril od roku 1808 brigádu „Bianchi“. Počas obliehania Bratislavy stál na čele pluku poverený veliteľ major Anton Csárnotzay (Čárnocký?), ktorý osobne velil 2. práporu. Jeho zástupcom bol kapitán Tomáš Revický, zároveň veliteľ 1. práporu.

Bianchi vo svojej správe o bojoch z 3.júna opisoval výkony celého regimentu lichotivými výrazmi a bude určite zaujímavé pripomenúť si vynikajúce činy niektorých jednotlivcov, ako ich opisujú Dejiny 60. c.k. pluku: „šikovateľ Ján wohlfahrt z 5. stotiny obdržal za svoje statočné správanie pri obrane opevnení, ako aj počas výpadu vedeného práporčíkom Maurerom, striebornú medailu za statočnosť. Kaprál Ján Kálmándy z 10.stotiny sa vyznamenal tým, že počas prvého nepriateľského útoku na predmostie, z vlastného popudu, s viacerými dobrovoľníkmi rôznych stotín, zhromáždil niekoľko nákladných člnov malej dunajskej armády, ktoré boli v predmostí. Preložil ich doskami a po tomto vratkom moste uskutočnil výpad. Nečakane prenikol nepriateľovi do boku, prinútil ho razantným útokom zastaviť sa a časť primäl k ústupu. V neporiadku, ktorý Francúzom spôsobil, zabili jedného záatavníka a ukoristil zástavu (malú, bez orla). S ňou sa Kálmándy so svojím malým húfom stiahol späť cez rozkolísaný most, ktorý ihneď rozobrali. Za tento statočný čin ho povýšili na šikovateľa.

Čestnú zmienku si zároveň zaslúžia bubeník Matej Schneider z 9.stotiny, kaprál Mikuláš Boboš z 5. a vojak Jozef Kušinský z 11.stotiny, ktorí sa ako dobrovoľníci podieľali na výpade práporčíka Maurera. Bubeník Schneider bol pri tejto príležitosti prvý, ktorý prenikol do horiacej Petržalky (vyznačoval sa vraj takýmito kúskami). Vojak Kušinský (povestný tým, že bol vždy vpredu) zajal v spomínanej obci francúzskeho dôstojníka a kaprál Boboš zase „staršieho bubeníka“ (tambour-major), ktorého paličky potom po mnohé roky dedil plukovný bubeník“.

Za zásluhy, ktoré poverený veliteľ pluku major Csárnotzay v spomínaných bojoch preukázal, ho sám generalissimus arcivojvoda Karol okamžite povýšil na podplukovníka.

Mnoho slovenských stotín bolo aj v druhom pluku Bianchiho brigády, pluku č.39 „Duka“. Až do tejto vojny spadala do jeho verbovacieho obvodu Zemplínska a Užská (Užhorodská) stolica. Ale aj v ďalších častiach jeho nového obvodu, Hajdúckej, Marmarošskej, Szabolcs-szatmárskej a Severo-bihárskej stolici, bolo vtedy pomerne husté slovenské osídlenie, ktoré neskôr, v druhej polovici 19.storočia, väčšinou podľahlo intenzívnej maďarizácii.

Oba pluky bojovali v predmostí a jeho okolí od 19.mája do 23.júna. Avšak Slováci, ako uvidíme, boli prítomný aj v ďalších fázach obrany.