Úvod

07.04.2014 14:53

Obrana bratislavského predmostia vo francúzsko-rakúskej vojne roku 1809

Dušan Špirko – Miroslav Lupták

Úvod

Osudný rok 1809 nezačal pre Bratislavu šťastne. V januári stúpla voda v Dunaji tak, že zaplavila stred mesta až po Primaciálny palác, pretrhla hrádzu na pravom brehu a vyplavila obec Engerau (Petržalka). Živelná pohroma akoby signalizovala nasledujúce udalosti, ku ktorým sa neúprosne schyľovalo.

9. apríla 1809 Rakúsko, v koalícii z Anglickom, vyhlásilo vojnu napoleonskému Francúzsku. Hoci rakúsky cisár František I. už istý čas intenzívne zbrojil, nebol na vojnu ešte dostatočne pripravený. Povzbudzovaný ministrom Stadionom, chcel však využiť skutočnosť, že zdĺhavá vojna v Španielsku viazala Napoleonovi značné vojenské sily, vrátane celej jeho gardy. František plánoval vydobyť späť územia i vplyv, ktoré Rakúsko stratilo po vojne z roku 1805 ,,Bratislavským mierom“. Lenže Napoleon mal informácie o rakúskych zámeroch, včas zhromaždil dostatočné sily a rozhodol sa rýchlo konať. Ešte v apríly zatlačil rakúske vojská pod velením arcivojvodu Karola pri Rezne(Regensburg) za Dunaj a donútil ich ustúpiť do Čiech. Tým si otvoril cestu dunajským údolím až do Viedne. Na situáciu v dunajskom údolí musel reagovať aj dovtedy víťazný arcivojvoda Ján. Opustil talianske bojisko a začal sa sťahovať svoju armádu cez Alpy. V pätách mu postupoval taliansky miestokráľ, Napoleonov nevlastný syn, princ Eugen Beauharnais. Arcivojvoda Karol sa síce rýchlym prechodom južných Čiech snažil prekaziť Napoleonov postup ku Viedni, ale neuspel. Nepodarilo sa ani spojiť obe ustupujúce rakúske armády, a tak Dunaj medzi Viedňou a Budapešťou nadobúdal z hľadiska budúcich možných udalostí čoraz väčší význam.

Začali sa intenzívne opevňovacie práce v Rábe a náležitú pozornosť v plánoch rakúskeho generálneho štábu venovali aj Bratislave. Predstavovala prirodzenú bránu pre vstup do Uhorska nielen z geografického ale aj politického hľadiska. Na základe rozkazu cisára Františka I. veliteľovi uhorskej šľachtickej insurekcie palatínovi Jozefovi Pállfymu, prikázal náčelník štábu insurekcie podmaršál(Feldmarschall-Leutnant) Gomez vybudovať v Bratislave opevnené predmostie. Úlohou vybudovať ho poverili ženijného kapitána Cholicha a pomáhať mu mal nadporučík Hartlieb.

Cholich (Cholič, Čolič?) prišiel do Bratislava 8. mája a začal dôkladnou rekognoskáciou terénu. Plánoval vybudovať predmostie na pravom brehu Dunaja tak, aby nielen bránilo prechod cez rieku, ale aby bolo zároveň východiskom pre ofenzívne výpady väčších vojenských síl. Od pôvodného plánu musel nakoniec upustiť. V prvom rade ho k tomu viedla zmena pomerov na pravom brehu Dunaja po veľkej povodni. Pravý breh Dunaja aj sama obec Engerau nepredstavovali v tom čase súvislé kultivované územie. Bola to skôr sústava ostrovov s bohatou vegetáciou, vytvorených dunajskými ramenami a poprepájaných mostami. Povodeň narušila všetky prirodzené komunikácie, výrazne zmenila priechodnosť riečnych ramien a vytvorila nové. Ďašou nepriaznivou okolnosťou, ktorá zasiahla do plánov kapitána Cholicha, bol nedostatok robotníkov na opevňovacie práce. Namiesto sľubovaných 3000 ich mal k dispozícii iba 250, hoci hrozilo, že po tom, čo Napoleonov generál Masséna obsadil už 10. mája predmestie Viedne, môžu sa Francúzi objaviť pred Bratislavou už o pár dní. Okrem toho prišla správa, že hlavné sily rakúskej armády sa dostali na ľavý breh Dunaja, a preto sa nepredpokladal prechod väčších vojenských častí cez Dunaj pri Bratislave.

Cholich zmenil svoj zámer vybudovať predmostie ofenzívneho charakteru a sústredil sa na defenzívne úlohy. Za základ si zvolil ostrov Au, na ktorom sa rozkladal tzv. Aupark (dnes Sad J.Kráľa). Mal obvod asi tri štvrte hodiny chôdze (cca 3 km). Hranicou budovaného predmostia sa stalo auparkské rameno, ktoré oddeľovalo Aupark od Engerau, viedlo jeho južným okrajom, potom sa stáčalo viac na juh aspájalo sa s ramenom karlburským (rusoveckým). Opevnenie pozdĺž auparkského ramena objímalo súvislou lomenou čiarou park, pričom sa jeho pravé krídlo opieralo o Dunaj a ľavé o karlburské rameno. Výhodou bolo, že toto vtedy nové rameno sa nedalo prebrodiť, čo znemožňovalo neočakávaný prepad nepriateľa. Nevýhodou bol malý dohľad. Obmedzovala ho obec Engerau, a tým aj paľbu pravého krídla, na iba 350 krokov (265 m), čo znamenalo nedostatočnú podporu predsunutého predpolia. Na ľavom krídle bola situácia lepšia, paľbu bolo možné viesť až do vzdialenosti 1500 krokov (1130 m). Samotný priestor opevnenia bol pomerne tesný, nestačil pre pohyb početnejšieho vojska a jeho terén poskytoval len málo možností úkrytu.

13.mája Napoleon obsadil Viedeň, ale prvé nepriateľské jednotky sa na ceste k Bratislave objavili deň predtým. Keďže kapitán Cholich mal iba dve slabé stotiny (roty) pechoty a jednu čatu jazdy, rozhodol sa zastaviť práce, stiahol sa na ľavý breh, kam dal zhromaždiť aj všetky použiteľné plavidlá, a 15. mája odpojil kyvadlový most. Opatrenia sa ukázali ako odôvodnené, lebo už 16. mája sa na pravom brehu Dunaja utáborila francúzska predsunutá jazdecká hliadka.

V ten istý deň vyslalo rakúske velenie do Bratislavy posily pod velením generála Hofffmeistra. Boli to dva prápory 58. pešieho pluku „Beaulieu“ v počte 2209 mužova „divizión“ (dve eskadróny – 213 jazdcov) švališérov10 z pluku č. 3 „O´Reily“. Do mesta prišli 18. mája, včas, aby odrazili pokus dvoch eskadrón francúzskej jazdy preplaviť sa na druhý breh.

Francúzi 20. mája odtiahli, pretože Napoleon sústreďoval svoje sily na prechod cezDunaj nad Viedňou pri ostrove Lobau. V dňoch 21. a 22. mája došlo v blízkosti tohoto ostrova k veľkému stretnutiu, známemu ako „Bitka pri Aspern“. Výsledok boja vyznel v prospech Rakúšanov. Nenechali sa vytlačiť zo svojich pozícií a nedovolili Francúzom prejsť na ľavý breh Dunaja. Bolo to po prvýkrát, kedy sa bitka, ktorú osobne viedol Napoleon, neskončila jeho rozhodným víťazstvom. Možno povedať, že sa ňou zrútil nimbus o neporaziteľnosti napoleonskej armády, už i tak silne naštrbený neúspešnou anabázou v Španielsku. Bitka  však neznamenala definitívne rozuzlenie osudu Napoleonovho ťaženia proti Rakúsku a protivníci pripravovali nové varianty ďalšieho boja.

Bratislavské predmostie nadobudlo pre obe bojujúce strany najvyššiu dôležitosť. Pre arcivojvodu Jána bolo najvýhodnejším východiskom pre prípadnú ofenzívu na pravom brehu Dunaja. Pre Napoleona bolo zas miestom, kde by mohol veľtok prekonať, obsadiť bohaté zásobovacie a výzbrojné stredisko protivníka a vpadnúť do tyla rakúskej armády na Moravskom poli (Marchfeld).

Po odchode Francúzov od Bratislavy sa pokračovalo v opevňovacích prácach, a to nielen okolo Auparku, ale  aj na ďalších ostrovoch nepretržite až do 30. mája. Vojenské akcie oboch strán sa obmedzili len na pozorovanie. V neďalekom Hainburgu sa nachádzala jazdecká divízia generála Lasalla zo zboru maršala Davouta. 26.mája vyslali na priezvedy k Wolfsthalu 16. pluk strelcov. Mali preskúmať cesty medzi Bratislavou a Kopčanmi. Keď zistili, že v Engerau je niekoľko stotín pechoty a jazdecký oddiel, stiahli sa späť. 27.mája pozorovali Francúzi z hainburských výšin presun väčšej rakúskej jednotky od Enzersdorfu k Marcheggu a za riekou Moravou k Bratislave. Bola to brigáda generála Vinzenza Friedricha Bianchiho, ktorú hlavný stan vyslal ako posilu predmostiu. Pozostávala z dvoch práporov (1265 mužov) pešieho pluku č. 60 „Gyulai“, z dvoch práporov (914 mužov) pešieho pluku č. 39 „Duka“ a jednej delostreleckej batérie (8 šesťlibrových kanónov). O deň neskôr ju nasledovalo 2073 mužov brigády dolnorakúskej zemebrany (landwehr) podplukovníka Sitzendorfa. Tvorili ju štyri prápory – „Schonborn“ (640 mužov), „Gilais“ (538 mužov), „Praschem“ (460 mužov), „Beisselt“ (435 mužov).

Len čo prvé jednotky 29.mája dorazili do Bratislavy, ujal sa velenia operácií generál Bianchi. Spolu so svojou a Sitzendorfovou brigádou, ako aj s brigádou generálmajora Hoffmeistra (tvorenou dvomi prápormi pešieho pluku „Beaulieu“, ktorých počet sa znížil na 1420 mužov, a švališérmi z O´Reilyho pluku, ktorých počet sa naopak z pôvodných dvoch eskadrón zvýšil na sedem) mal k dispozícii zbor v sile 5672 mužov, 870 jazdcov a 22 diel (8 trojlibrových a 8 šesťlibrových kanónov, 4 dvanásťlibrové kanóny a dve sedemlibrové húfnice).

Práce na stavbe predmostia medzitým, napriek pomalému tempu, pokročili. Posledná vysoká voda Dunaja rozdrobila auparkské rameno na menšie ramienka a piesočnaté plytčiny, ktoré umožnili stavbu mostov. Rakúšania postavili celkom tri kolové mosty do Engerau, ležiacej vtedy blízko brehu, na ostrohu, kde sa hlavný tok spájal z ramenami. Obyvateľstvo Engerau evakuovali, obec obsadili vojskom, ale neopevnili. Spojenie medzi oboma brehmi Dunaja znova zabezpečoval kyvadlový most, krytý posádkou na povyše ležiacom ostrove Potschen (pečeň). Úzky pruh na severe Habernu (Ovsišťa) chránili záseky, fleše a reduta. Malý ostrov Brenner  za Habernom Rakúšania tiež obsadili a opevnili malou redutou a dvomi flešmi, aby si poistili ľavé krídlo.

I keď v prácach na opevneniach sa neustále pokračovalo, zostávali nedostatočne vybudované. Pod Bianchiho velením nabrali práce väčšiu intenzitu. Dňa 29.mája vojsko obsadilo predmostie. Bianchi rozšíril jeho predpolie až za Engerau, nechal stavať ďalšie opevnenia pozdĺž cesty z Wolfsthalu do Engerau a na vedľajších ostrovoch, ktoré mali chrániť predmostie pred útokmi z boku.

Fortifikačná činnosť bola tak nápadná, že Napoleon prikázal jednému zo svojich najschopnejších veliteľov, maršalovi Louisovi Nicolasovi Davoutovi, zmocniť sa Engerau a ovládnuť pravý breh Dunaja pred Bratislavou. Správne sa obával, že Rakúšania by práve tu mohli presunúť na druhý brech väčšie sily. A naozaj, ešte v hlavnom stane vo Wagrame obdržal Bianchi ústny rozkaz od arcivovodu Karola, aby pozháňal čo najviac lodí, sústredil ich v Bratislave a pripravil stavbu dvoch pontónových mostov.